Železničná stanica Bratislava-Nové Mesto bola spustená do prevádzky v roku 1962. Projekt sa pripravoval už od polovice 50. rokov v súvislosti s dôležitým úsekom železničnej trate vybudovaným v roku 1954. Stanicu navrhol významný slovenský architekt Vojtech Fifik, na realizačnom projekte spolupracoval s Jánom Paškom a statikom Františkom Strnádom. Najmä na reprezentatívnej vstupnej fasáde stanice je viditeľná Fifikova inšpirácia vtedy aktuálnym tzv. bruselským štýlom (EXPO Brusel 1958), či už na kultivovanom rytmickom usporiadaní sklených polí, na prestrešení, ale aj na typografii pôvodného (neskôr odstráneného) nápisu.
Kým exteriér ŽST pôsobí aj dnes elegantne a nadčasovo, dispozícia interiéru a prepojenie s vlakovými nástupiskami boli miestami vyriešené trochu disproporčne a bariérovo. Tomuto stavu vôbec nepomohol nedávny pokus o „vylepšenie“ staničnej haly, práve naopak, k pôvodným bariéram pribudli nové. Toto konštatovanie je dôležité pre pochopenie súčasnej situácie dvoch umeleckých diel spojených s touto stanicou, ich stavu a dostupnosti.
Bronzový reliéf od sochára Tibora Bártfaya je osadený približne v strede pozdĺžnej fasády na 1. nástupisku. Dielo tvorí kompozícia z úzkej a vysokej kamennej dosky, na ktorej je šikmo osadený bronzový figurálny reliéf znázorňujúci figúru v rýchlom pohybe. Doska je vytvorená z kvalitne opracovaných travertínových platní, ktoré vďaka precíznej technike rezania vytvárajú efekt symetrického „fládrovania“, teda zdôraznenia typickej štruktúry a kresby prírodného kameňa. Bronzový reliéf zachytávajúci moment rýchleho pohybu môžeme čítať ako alegóriu vlakovej dopravy a veľkej modernizácie železníc v danom období. Dynamika natiahnutej letiacej figúry je po bokoch zdôraznená expresívnymi šípovitými tvarmi evokujúcimi koľajnice. Podobný motív koľajníc nájdeme aj na nástennej maľbe od F. Gajdoša vo vestibule stanice.
Kým travertínová doska s bronzovou figúrou patrí medzi kvalitné príklady práce sochára, ako diskutabilné a prevádzkovo problematické sa ukazuje situovanie a osadenie diela na peróne. Podnož diela totiž tvorí masívny poloblúk, ktorý je v skutočnosti vrchnou časťou polozapustených prevádzkových priestorov a WC, ktoré boli zhora osvetlené cez sklobetónový strop, dnes nepekne prekrytý. Po obvode oblúka sú štvorcové okienka – vetračky umiestnené nízko nad terénom. Ďalšie malé a úzke okienka „zdobia“ výtvarné dielo po bokoch a celú kompozíciu dopĺňa požiarny rebrík. Okenné rámy aj bordová farba fasády sú novšieho dáta a prispievajú ešte viac k rozpačitému vnímaniu výtvarného diela. Jeho nevhodné osadenie priamo nad technicko-prevádzkovým objektom a WC stále pôsobí rušivo a už v dobe vzniku bolo ironicky skritizované v odbornej tlači.
Napriek takýmto výhradám by sa celé nástupisko pri citlivejšom prístupe mohlo stať atraktívnou retrogalériou dobových technických, dizajnových a výtvarných prvkov. Pôvodné oceľové nosníky, zaoblené dobové žardiniéry, stĺpy so zachovaným sklomozaikovým obkladom a ďalšie prvky v kombinácii s výtvarným dielom majú v sebe silnú, no zatiaľ nevyužitú synergiu obdobia neskorej moderny 60. rokov.
Po výrazných úpravách a zmenách neďalekých ŽST Vinohrady a Predmestie z rovnakého obdobia patrí ŽST Nové Mesto medzi posledné príklady svojho druhu v Bratislave. Modernizácia stanice je bezpochyby potrebná, ale nemusí byť v protiklade so zachovaním štýlových pôvodných prvkov odkazujúcich na architektúru neskorej moderny.
Poznámka: Architekt V. Fifik svoj tvorivý prístup zdokonalil v projekte ŽST Nové Zámky (1966 – 1971), ktorá je dobre zachovaná aj s množstvom pôvodných detailov a výtvarných prvkov. V roku 2024 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
ZD
Stav výskumu k 15. 08. 2025.
