Železničná stanica Bratislava Nové Mesto bola spustená do prevádzky v roku 1962. Projekt sa pripravoval od polovice 50. rokov v súvislosti s dôležitým úsekom železničnej trate vybudovaným v roku 1954. Autorom návrhu ŽST je významný slovenský architekt Vojtech Fifik, na realizačnom projekte spolupracoval s J. Paškom a statikom F. Strnádom. Najmä na reprezentatívnej vstupnej fasáde stanice je viditeľná Fifikova inšpirácia vtedy aktuálnym tzv. bruselským štýlom (EXPO Brusel 1958), či už na elegantnom rytmickom usporiadaní sklených polí, na typickom prestrešení, ale aj na forme a typografii pôvodného (už odstráneného) nápisu.
Kým exteriér ŽST pôsobí aj dnes elegantne a nadčasovo, dispozícia interiéru a prepojenie s vlakovými nástupiskami boli miestami navrhnuté disproporčne a bariérovo. Situácii nepomohol ani novší pokus o zlepšenie (2001 – 2007), práve naopak, k pôvodným bariéram pribudli nové. Sú obzvlášť viditeľné a citeľné vo vestibule na úrovni prízemia a 1. poschodia a negatívne ovplyvňujú vnímanie a prístupnosť veľkoplošnej nástennej maľby od Františka Gajdoša. Maľba je situovaná nad širokou podestou – galériou, ku ktorej vedie z prízemia predimenzované (podľa dobovej kritiky až „barokovo“ tvarované) symetrické schodisko. To spolu so zábradlím čiastočne prekrýva výhľad z prízemia na nástennú maľbu. Pri úprave vestibulu boli pod aj pred schodisko nainštalované kiosky striebristej farby a hlavný vstup naň sa ocitol za zamknutými dverami, s možnosťou vstupu len pre zamestnancov. Z týchto dôvodov v súčasnosti väčšina ľudí prechádzajúcich k vlakom či čakajúcich vo vestibule vôbec netuší, že sa tam nachádza nejaké výtvarné dielo. Čo sa týka jeho námetu a stvárnenia, ide ako obvykle o symbolické a monumentálne zobrazenie železničnej dopravy, s čím autor mal už skúsenosti. Pozdĺžna kompozícia je vyskladaná zo štylizovaných figurálnych a abstrahujúcich tvarov odkazujúcich na dynamický pohyb vlakov. V porovnaní s Gajdošovou populárnou socialistickorealistickou freskou vo vestibule bratislavskej Hlavnej stanice (1960), kde je kompozícia „preľudnená“ a preplnená rôznymi odkazmi a symbolmi, je v tomto prípade dobre viditeľný autorov posun k väčšej striedmosti, geometrickej abstrakcii, a najmä k upriameniu pozornosti na jednu hlavnú tému. Kompozíciu tvoria tri štylizované stojace polfigúry zobrazené z profilu, vertikály figúr sú prerušené výraznými šípovitými diagonálami, čo dáva obrazu dynamiku. Diagonála v dolnej časti zobrazuje náznak koľajníc a akýmsi srdcom obrazu sú dve vlakové kolesá v priesečníkoch diagonál.
Pôvodne boli pod maľbou na galérii vytvorené oddychové a fajčiarske niky s originálnymi sedačkami, stolíkmi, svietidlami a žardiniérami. Po bokoch boli vstupy do priestorov hygieny a gastroprevádzky. Po uzavretí schodiska je priestor neprístupný pre verejnosť a jeho využitie je nejasné. Z dobovej dokumentácie vyplýva, že v interiéroch stanice sa pôvodne nachádzalo množstvo originálnych architektonických, dizajnových a výtvarných prvkov, vytvorených priamo pre stanicu. Išlo napríklad o kútik pre matky s deťmi a tzv. kultúrne stredisko s posedením, čitárňou a panelmi pre menšie výstavy. Do dnešných čias sa z toho takmer nič nezachovalo a pôvodný koncept zariadenia interiérov už nie je čitateľný. O to dôležitejšie je v rámci potrebných úprav a modernizácie objektu nielen zachovať existujúce výtvarné diela spojené so stanicou, ale nájsť aj spôsob, ako ich kultivovane sprístupniť verejnosti.
Poznámka: Architekt V. Fifik svoj tvorivý prístup zdokonalil v projekte ŽST Nové Zámky (1966 – 1971), ktorá je dobre zachovaná ako celok. V roku 2024 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.
ZD
Stav výskumu k 15. 08. 2025.
