Železničná stanica Petržalka bola zrealizovaná v roku 1998 podľa návrhu architektov Borisa Džadoňa a Jána Poláška. Vo svojej dobe predstavovala v Bratislave ojedinelý príklad novostavby železničnej stanice, ktorá zároveň mala plniť dôležitú funkciu bezpečného podchodu v tejto lokalite. 

Architektúra objektu patrí medzi kvalitné príklady doznievajúcej postmoderny. Autori tu zároveň navrhli typickú farebnosť a množstvo originálnych dizajnových a výtvarných detailov, ktoré stanicu dotvárali, či už to boli koše na odpadky, žardiniéry, lávky, informačné prvky, alebo výrazné centrálne hodiny. Na škodu veci sa však mnohé z toho dodnes nezachovalo a priestory prišli o svoj ucelený výraz. 

Na južnej strane balkóna nad schodmi podchodu vedúceho z  Panónskej ulice do budovy ŽST Petržalka je na streche polkruhového telesa výťahovej šachty umiestnená plastika Ikaros.  

Posadená je na nízkom štvrťkruhovom podstavci. Zobrazuje Ikara, postavu známu z gréckej mytológie, v momente vzletu. Zobrazený je ako mladý muž, ruky má ukončené krídlami, ľavú zdvihnutú dohora, pravú voľne spustenú popri tele.  

Stanislav Mikuš je aj autorom troch reliéfov, torz ženského tela, ktoré boli situované nad schodmi do podchodu ŽST spájajúceho Panónsku ulicu so železničnou stanicou a ktoré boli odcudzené.  

Stanislav Mikuš výraznou mierou prispel aj k podobe Petržalského korza, ktoré vznikalo v rokoch 2004 – 2005. Jeho územie zdobí Mikušova socha Integrácie, busty Š. Moyzesa a A. Bernoláka, aj súsošie Zjednotenie z roku 2009 vytvorené na počesť návštevy Jána Pavla II. v Petržalke v roku 2003.  

ZZ, ZD 

Stav výskumu k 20. 12. 2025.