V šesťdesiatych rokoch 20. storočia padlo rozhodnutie zmodernizovať bratislavský prístav v časti Fajnorovho nábrežia a Vajanského nábrežia, ktorej historické pomenovanie bolo Príboj. Plánovalo sa prevádzkové aj vizuálne oddelenie osobného prístavu od nákladného, ale veľkorysé zámery sa zrealizovali len čiastočne. Osobný prístav mal dostať reprezentatívnu tvár v podobe modernej budovy a úprav nábrežia s promenádou. Novú budovu zrealizovali v roku 1969 podľa projektu architektky V. Triznovej. Poznáme ju ako autorku a spoluautorku viacerých významných stavieb súvisiacich s dopravou, napríklad bývalej Autobusovej stanice na Mlynských nivách.
Budovu Osobného prístavu architektka navrhla s dvoma hlavnými reprezentatívnymi fasádami. Jednu orientovala na Dunaj, s presahom vysoko nad nábrežím, aby z nej bol výhľad na rieku a aby ju zároveň bolo dobre vidieť z lodí aj z petržalského brehu. Druhé reprezentatívne priečelie je obrátené smerom k sídelnej budove Slovenského národného múzea (SNM) a námestíčku pred ním. Z tejto strany V.. Triznová situovala hlavný vstup do budovy k pokladniam, kanceláriám, do reštaurácie aj kaviarne na prvom podlaží a na terase (žiaľ, tieto prevádzky sú už dlhšie zavreté).
Autorka v architektonickej kompozícii premyslene pracovala s prvkom vody. Budovu predelila átriom s výhľadmi a priehľadmi na tok rieky v rôznych výškových úrovniach. Z uličnej strany vytvorila v átriu veľkorysý priestor na umiestnenie fontány. Pri bočnej fasáde smerom k promenáde navrhla malý parčík s výhľadom na rieku a lode. V roku 1970 tam osadili pomník dunajskej flotily od Juraja Hovorku a Štefana Svetka. V súčasnosti je plocha parčíka menšia, časť zabral mohutný protipovodňový múr.
Fontána bola do objektu Osobného prístavu navrhnutá ako jeho organická súčasť. Zodpovedá tomu jej kompozícia, prepojenie s objektom a jeho okolím aj použité materiály. Obdĺžniková nádrž fontány má nízke okraje obložené travertínovými platňami a dno vyložené veľkými riečnymi okruhliakmi evokujúcimi dno rieky a prírodné pláže. Časť okruhliakov je uložená do kruhovej plochy, v ktorej sú osadené tri nerovnako vysoké stĺpy s keramickým obkladom. Dolnú časť stĺpov, počas prevádzky fontány ponorenú vo vode, tvorí kónická betónová podnož rozširujúca sa smerom nadol do kruhu. Časti stĺpov, ktoré boli nad vodou, sú obložené keramickými dielcami. Každý stĺp má inú farbu glazúry. Prírodné odtiene hnedej, okrovej a zelenej evokujú trstinu a iné vodomilné porasty Dunaja, jeho ramien a ostrovov. Zatiaľ čo z jednej strany budovy je výhľad na zregulovaný Dunaj s plávajúcimi loďami a prístavom, na druhej strane pripomína fontána pôvodnú rieku a jej prírodu. Schodisko popri fontáne vedie k terasám v nadzemných podlažiach, z ktorých sa ponúka pekný výhľad na fontánu. Po obvode fontány vedie úzky chodník s terazzovými dlaždicami. Pôvodne bol od fontány nielen priehľad, ale aj priechod ku schodisku klesajúcemu k nábrežiu v prístave. V súčasnosti je priechod zamurovaný a prejsť sa dá len schodmi vedúcimi z úrovne 1. podlažia.
Budova Osobného prístavu v čase svojej realizácie predstavovala hodnotný príklad povojnovej architektonickej moderny šesťdesiatych rokov. Okrem administratívno-prevádzkovej funkcie jej významnú časť tvorili verejne prístupné priestory vyhliadkových terás, gastroprevádzok a átria s fontánou. Po dlhých rokoch bez údržby a po zmene nárokov na funkcie aj objem budovy jej teraz hrozí likvidácia a komplexná prestavba. V aktuálnych projektoch sa so zachovaním fontány, už dlhší čas nefunkčnej, neráta. Fontána by však bez komplexnej rekonštrukcie, výmeny potrubí a ďalších zariadení už ani nebola prevádzkyschopná. Ako núdzové riešenie sa javí aspoň záchrana trojice keramických stĺpov. Po odbornom zreštaurovaní by sa dali osadiť na iné miesto ako voľne stojace sochy.
Chátranie a plánovaná likvidácia fontány ako celku je veľmi nešťastným príkladom zániku kvalitného diela vo verejnom priestore o to viac, že práve fontány ako táto sú významným mestotvorným prvkom. Ich hodnota je nielen umelecká, ale aj spoločenská a ekologická, keďže prispievajú k ochladeniu a osvieženiu okolitého priestoru.
Hlavnými autormi fontány boli keramikár A. Pajdlhauser a architekt Ľ. Titl. Okrem spolupráce s autorkou budovy V. Triznovou z archívnych zdrojov vyplýva, že na projekte fontány pracoval Ľ. Titl na začiatku aj so svojimi kolegami I. Skočekom a F. Končekom v ateliéri vtedajšieho Štátneho projektového a typizačného ústavu (ŠPTÚ). Trojica architektov Konček – Skoček – Titl, prezývaná „Lordi“, získala v roku 2016 Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo.
Stav výskumu k 29. 3. 2024.
ZD
