Rozsiahla rekonštrukcia objektov Mestskej knižnice v Bratislave na Kapucínskej a Klariskej ulici prebehla v rokoch 1983 – 1985 podľa návrhu architektky Ľubice Nagyovej zo IV. ateliéru Stavoprojektu Bratislava (vedúcim ateliéru nazývaného Hrad bol Ferdinand Milučký). Počas rekonštrukcie sa dosiahlo spojenie troch historických budov do jedného celku s naviazaním na spoločné nádvorie. Až v roku 1991 bolo vo vstupnej hale osadené dielo sochára a keramikára Mariána Polonského, s ktorým sa počítalo v librete umeleckého dotvorenia stavby z roku 1982. Pôvodná požiadavka investora stavby, aby z tematického hľadiska išlo o súčasnú angažovanú tvorbu (dielo bolo situované v exponovanom poloverejnom priestore a rátalo sa s tým, že bude dobre viditeľné cez celosklenené dvere aj z ulice), sa vzhľadom na zmenu režimu nenaplnila.
Sochár sa mohol voľne inšpirovať funkciou priestoru (vstup do hudobného oddelenia knižnice), čo viac súznelo s jeho poetickým naturelom. Ako námet si zvolil vrcholnú formu imitačného kontrapunktu – fúgu. Fúga sa z formového hľadiska skladá z troch častí: z expozície, z rozvedenia a zo záveru, čo autor symbolicky vyjadril v celkovom poňatí diela, ktoré kombinuje nízky reliéf a voľnú maľbu glazúrami. Keramický reliéf je zložený z veľkorozmerných glazovaných štvoruholníkových platní. Je komponovaný vertikálne, tak, že kompozícia i formy smerom k stropu miestnosti gradujú (reliéf sa stupňovito formálne i obsahovo rozširuje). Strednou osou, ktorá predstavuje päť čiar, v tomto prípade vertikálne umiestnenej a farebne stvárnenej notovej osnovy, je symetricky rozdelený na dve tvarovo identické časti. Fúgu symbolizujú platne s reliéfnou a maliarskou výzdobou komponované v strednej časti reliéfu. Ich formát i kompozícia sa smerom hore v určitom pomere zväčšujú. Princíp, z ktorého dielo vychádza, je rovnaký ako pri fúge, v ktorej sa každým uvedením témy zvukový materiál zahusťuje, pretože každý hlas po uvedení témy pokračuje inou kontrapunktovou melódiou. Rozličné hudobné nástroje, minuciózne stvárnené v nízkom reliéfe, odkazujú na autorovu bohatú medailérsku tvorbu. Vizuálne príťažlivá, voľne farebne i tvarovo bohatá a rozohraná dynamicky stvárnená abstraktná maľba glazúrami symbolizuje hudbu. Ústredný motív fúgy je na okrajoch lemovaný monochrómnymi hladkými platňami so striekanou glazúrou v jemných valéroch chladivej modrej farby, ktorá v celom diele prevažuje. Vážnosť, s akou sú pravidelne odstupňované modré plochy pripomínajúce hudobné tóny poňaté, tvorí kontrast a zároveň rámec k uvoľnenej hravo koncipovanej strednej časti reliéfu.
M. Polonský od konca 60. rokov 20. storočia intenzívne skúmal a rozvíjal výzdobné techniky keramiky, pričom objavil viacero originálnych autorských techník. Výrazové možnosti glazovanej keramiky, ktorá prepája sochárske i maliarske výrazové prostriedky, rozvinul v najvyššej možnej miere.
PK
Stav výskumu k 09. 12. 2025.
