Socha Kráľovražda od Štefana Tótha je osadená na trávnatej ploche átria medzi budovami študentského domova a jedálne Ekonomickej univerzity v Bratislave. Kresba zo zbierky Slovenskej národnej galérie umožňuje presné datovanie finálneho návrhu kompozície, ktorý podľa nej vznikol 13. 8. 1990 (Štúdia k plastike. 1990. Ceruza na papieri. K 17354). Tóth sa od konca 80. rokov 20. storočia intenzívne sústreďoval na motív mytologickej postavy kráľa Oidipa, ako aj na témy moci, vládnutia a postavenia vládcov. Oidipa pritom chápal ako rozporuplnú osobnosť, ktorej príbeh v sebe spája moc, tragédiu a osudovosť. V prípade tejto kompozície odkazuje na tragický záver antického príbehu, v ktorom starogrécky vládca po odhalení vlastných nevedomých činov potrestal sám seba oslepením a následným životom v slepote.
Tragický motív je však v diele prítomný prostredníctvom náznakov a symbolov. Ľudskú figúru evokujú dva páry vedľa seba stojacich blokov z umelého kameňa modelovaných v redukovanej podobe nôh, ktoré sú navzájom prepojené bronzovými prútmi. Vertikálne, robustné formy sú akoby preťaté tenkými horizontálne vedenými prútmi, uloženými na výstupkoch blokov. Kontrast medzi mohutnosťou formy a subtílnosťou kovových prvkov vytvára v kompozícii výrazné napätie a zároveň evokuje zranenie či násilie.
Pri formovaní materiálu Tóth vychádzal z princípov staroegyptského sochárstva, predovšetkým z jeho tektonickosti a monumentality. Charakteristická je pevná, masívna základňa, ktorá sa smerom k vrcholu postupne zužuje a odľahčuje. Takto koncipované tvary nadobúdajú opticky väčšiu mierku a pôsobia dominantne. Fragmentárne naznačená figúra tak získava autoritatívny až nadľudský charakter. Súčasťou kompozície sú štyri kamene nepravidelných tvarov s vytesanými znakmi (voda, slnko, vzduch), uložené v trávnatom poraste átria v blízkosti sochy. V súčasnosti sú kamene zarastené trávou a dva bronzové bodáky boli odcudzené.
Kompozícia vychádza z postmoderného spôsobu sochárskeho uvažovania, v ktorom Tóth prepájal alebo mixoval moderný výtvarný jazyk s odkazmi na historické podoby sochárstva. Výrazným zdrojom jeho inšpirácie bolo od polovice 80. rokov najmä etruské a staroegyptské monumentálne sochárstvo, ktorého formálne a výrazové princípy transformoval do vlastného, výrazne abstrahujúceho sochárskeho jazyka. Typická bola preňho aj kombinácia tradičných sochárskych materiálov, predovšetkým kameňa a kovu, ktorých kontrastné vlastnosti využíval na budovanie formálneho i významového napätia.
VB
Stav výskumu k 31. 08. 2026.