Dušan Samuel Jurkovič (23. august 1868 Turá Lúka – 21. december 1947 Bratislava) bol zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej a československej architektúry. Pôsobil aj ako etnograf, staviteľ, podnikateľ. Po vzniku prvej ČSR ako vládny komisár pre ochranu pamiatok na Slovensku položil základy našej pamiatkovej starostlivosti. V roku 1946 mu ako prvému architektovi udelili titul národného umelca. Už krátko nato sa však architektovo meno prestalo spomínať (paradoxne, jurkovičovskú tehelňu v Trnave znárodnili hneď po vojne) a časť rodiny sa musela v päťdesiatych rokoch v rámci tzv. Akcie B vysťahovať z Bratislavy. Až začiatkom šesťdesiatych rokov meno Dušana Jurkoviča symbolicky vrátili medzi najvýznamnejšie osobnosti našej kultúry. Mohylu M. R. Štefánika na Bradle, realizovanú v roku 1928 podľa jeho návrhu, v roku 1968 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Od roku 1964 sa najlepším novým architektonickým dielam na Slovensku udeľuje Cena Dušana Jurkoviča, ktorú zriadil Zväz slovenských architektov (ZSA). V súčasnosti ju udeľuje Spolok architektov Slovenska.
Pomník Dušana Jurkoviča v Bratislave je súčasťou panteónu slovenských osobností vedy, techniky a kultúry. Panteón sa začal formovať z iniciatívy mesta na nábreží Dunaja od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia po úprave brehov a vybudovaní travertínového múrika od architektov Ivana Salaya a Ivana Matušíka.
Pomník v roku 1973 symbolicky osadili blízko vtedajšieho sídla Útvaru hlavného architekta. Budovu však v deväťdesiatych rokoch zbúrali a v súčasnosti na jej mieste stojí časť developerského komplexu Riverpark. Tým sa zmenili proporcie nábrežia a tiež historické súvislosti Jurkovičovho pomníka.
Pomník má podobu striedmo poňatej figúry v nadživotnej veľkosti stojacej na trojdielnom žulovom podstavci s jemne štruktúrovaným povrchom. Hlavnú časť podstavca tvorí mierne skosený kváder, na ktorého prednej časti je do hĺbky vytesaný nápis ARCHITEKT / DUŠAN JURKOVIČ / 1868 – 1947. Podstavec je zapustený do novšieho štvorcového plató z leštených kamenných dlaždíc. Architekt zobrazený v zamyslenom postoji, v obleku a pracovnom plášti má ruky vbok, pričom v pravej ruke drží ceruzu. Na rozdiel od úsporne tvarovanej figúry sa pozornosť sochára detailnejšie upriamila na tvár architekta. Portrét má realistické črty a Dušana Jurkoviča zobrazuje v zrelom až staršom veku. Okrem archívnych fotografií mohli byť jeho predlohou aj akvarelové portréty od maliara Františka Hlavicu zo Vsetína na Valašsku. Jurkovič sa s ním priatelil a často ho aj s rodinou navštevoval, naposledy v roku 1947, iba dva mesiace pred smrťou. Jeden z najvýstižnejších Hlavicových portrétov Dušana Jurkoviča zo štyridsiatych rokov 20. storočia sa dodnes nachádza v administratívnych priestoroch bývalého ZSA, dnes Spolku architektov Slovenska v Bratislave.
Striedme až minimalistické poňatie pomníka nijako neodkazuje na architektovu tvorbu z prvej polovice 20. storočia, na jeho najznámejšie diela či iné aktivity. Možno vďaka tomu pomník prečkal aj obrazoborecké obdobie normalizácie v polovici sedemdesiatych rokov, keď Jurkovičovo meno opäť nebolo žiaduce, zmizlo z odbornej tlače a dokonca aj Cenu Dušana Jurkoviča v roku 1975 premenovali na neutrálnu Cenu ZSA. Pomník ostal celý ten čas na pôvodnom mieste na nábreží, obrastený okrasnými kríkmi a stromami.
V roku 2010 pomník v rámci developerských úprav nábrežia presunuli o niekoľko metrov bližšie ku komplexu Rivepark a umiestnili na križovatku chodníkov a cyklotrasy. Toto riešenie sa ukázalo ako problematické, keďže pomník pôvodne nebol koncipovaný na pohľad zo všetkých strán, ale iba spredu a v mierne ustúpenej polohe, aby nekolidoval s pohybom na promenáde. Podobne osadili pozdĺž promenády aj ďalšie pomníky.
ZD
Stav výskumu k 30. 7. 2023.
