Interiérové fontány boli v socialistickom období pomerne časté v zdravotníckych zariadeniach a v hoteloch. Fontány, exteriérové aj interiérové, zdôraznili centrálny bod architektonického priestoru. Keďže sú však nákladné, boli súčasťou výnimočných verejných budov, kde sa sústredilo viac ľudí. Dodávali danému prostrediu atmosféru aj dojem luxusu.

Fontány boli často priestorom pre umiestnenie sochárskeho výtvarného diela. Dno nádrže bolo priestorom pre keramické farebné kompozície.

Fontána vo vestibule karloveskej polikliniky patrí k jednoduchším realizáciám. Zjavne ide o čisto architektonický návrh, bez spolupráce s výtvarníkom. Fontána polikliniky je stvárnená bez akéhokoľvek farebného či plastického výtvarného prvku. Má štvorcovú nádrž s nízkym múrikom obloženým bielym mramorom. Vnútro fontány je vyložené drobnými sklomozaikovými obkladačkami, je monochrómne, tyrkysovej farby. V centre je len jednoduchá tryska. Nad fontánou je sústava svietidiel, čo naznačuje zdôraznenie významu tohto prvku ako centrálneho bodu priestoru. Fontána má jednoduchú eleganciu proporcií. Keďže v priestore budovy je mnoho iných výtvarných diel, tu padla voľba práve na jednoduché dizajnové riešenie bez výtvarného diela.

Kompozičným a tvarovým pendantom interiérovej fontány je obdobný objekt umiestnený v priestore otvoreného átria polikliniky tak, že je viditeľný cez okná vestibulu. Tento objekt je rovnako obložený drobnou sklomozaikou. V súčastnosti slúži ako žardiniéra pre kvetinovú výstavbu, je však možné, že pôvodne bol takisto navrhnutý ako fontána. Jedná sa teda o dvojicu tvarovo i vizuálne prepojených objektov, ktoré autor navrhol ako súčast vstupných priestorov polikliniky. V pôvodnom návrhu polikliniky sa rad obdobných žardiniér/nádrží nachádzal aj na terase pred vstupom do objektu.

Výskum v roku 2023.

SJ