Park kultúry a oddychu (PKO) bol rozsiahly areál na staromestskom nábreží Dunaja. Komplex výstavných pavilónov mal pôvodne slúžiť pre medzinárodné Dunajské veľtrhy. Návrh vzišiel v roku1940 zo súťaže, v ktorej uspeli architekti Ján Štefanec, Pavol Andrik a Kamil Gross. Po 2. svetovej vojne projekt upravili a dostavali pre potreby novovzniknutého PKO. Konali sa tam veľtrhy, kultúrne, spoločenské, športové, ale aj dobové politické podujatia. Súčasť PKO tvorili tiež priestory pre detské krúžky, telocvične a zázemie rôznych športov. Ako prvú v roku 1954 otvorili Estrádnu a športovú halu (pavilón ABC), najprv provizórne. Na základe súťaže na výtvarné dotvorenie PKO do haly pribudli výtvarné diela, napríklad vitráže od Janka Alexyho, veľkorozmerná maľba Dožinky od Františka Gajdoša či mohutná fontána vo vestibule. Z uvedenej súťaže vzišla aj dvojica sôch Poézia – Marína od Ludwika Korkoša a Detvan od T. Bartfaya. V roku 1957 ich symetricky osadili na vstupné priečelie Estrádnej a spoločenskej haly. Sochy sú poňaté v dobovom socialisticko-realistickom duchu. Typicky odkazujú na mladosť, ale zároveň sa tematicky obracajú na staršiu literárnu tradíciu a folklór. Obaja autori si neskôr vytvorili vlastný, dobre rozpoznateľný rukopis.
Socha Detvan (niektoré zdroje uvádzajú názov Detvanec) zobrazuje mladého muža v detvianskom kroji s charakteristickými atribútmi: klobúčik šikmo posadený na hlave, široká košeľa, kabanica prevesená cez ramená, krátke široké nohavice gete so strapcami, opasok s kapsou, kožené krpce priviazané dlhými remencami. Mladík drží v oboch rukách píšťalku a hlavu má natočenú smerom k vstupnému priestoru pred halou. Na rozdiel od jednoduchého „bezčasového“ zobrazenia odevu a účesu sochy Poézia – Marína sa v prípade Detvana kladie dôraz na síce mierne štylizované, ale dôkladne vybraté atribúty ľudového odevu. Napriek tomuto odlišnému autorskému prístupu dvojica sôch osadených na menších konzolách na priečelí vzájomne nekontrastovala. Vďaka rovnakému materiálu a stvárneniu v postoji natočenom smerom k vstupu obe sochy spolu vizuálne komunikovali a pri pohľade od dunajskej promenády tvorili harmonickú kompozíciu.
Trochu netypickým materiálom oboch diel je odolná keramická hlina – terakota. Vďaka tomu vydržali takmer šesťdesiat rokov na fasáde PKO v ako-tak zachovalom stave. Bez odbornej údržby však nemohli donekonečna odolávať zvetrávaniu či mechanickým poškodeniam. Na soche Detvana boli už dlhšie viditeľné povrchové zmeny farebnosti, zatečenie a depozity znečistenia. Hlavné mesto ako vtedajší vlastník a zriaďovateľ dlhodobo zanedbávalo areál PKO, napriek jeho popularite a potenciálu lepšieho využitia v budúcnosti. Nakoniec, hoci za protestov kultúrnej verejnosti, situácia dospela až k účelovému odpredaju areálu – najprv pozemkov, neskôr budov – developerom, ktorí v roku 2018 začali s búraním. Časť výtvarných diel, interiérového zariadenia a dizajnových prvkov sa ešte predtým podarilo zachrániť a uložiť v Múzeu mesta Bratislavy (MMB), Galérii mesta Bratislavy (GMB) a v Slovenskom centre dizajnu (SCD). Dvojica sôch z fasády Estrádnej a spoločenskej haly PKO je uložená v Galérii mesta Bratislavy.
Stav výskumu ku dňu 30. 4. 2024.
ZD
