Park kultúry a oddychu (PKO) bol rozsiahly areál na staromestskom nábreží Dunaja. Komplex výstavných pavilónov mal pôvodne slúžiť pre medzinárodné Dunajské veľtrhy. Návrh vzišiel v roku1940 zo súťaže, v ktorej uspeli architekti Ján Štefanec, Pavol Andrik a Kamil Gross. Po 2. svetovej vojne projekt upravili a dostavali pre potreby novovzniknutého PKO. Konali sa tam veľtrhy, kultúrne, spoločenské, športové, ale aj dobové politické podujatia. Súčasť PKO tvorili tiež priestory pre detské krúžky, telocvične a zázemie rôznych športov. Ako prvú otvorili v roku 1954 Estrádnu a spoločenskú halu (pavilón ABC), najprv provizórne. Na základe súťaže na výtvarné dotvorenie PKO pribudli do haly výtvarné diela, napríklad vitráže od Janka Alexyho, veľkorozmerná maľba Dožinky od Františka Gajdoša či mohutná fontána vo vestibule. Z uvedenej súťaže vzišla aj dvojica sôch Poézia – Marína od L. Korkoša a __Detvan __od Tibora Bartfaya. V roku 1957 ich symetricky osadili na vstupné priečelie Estrádnej a spoločenskej haly. Sochy sú poňaté v dobovom socialisticko-realistickom duchu. Typicky odkazujú na mladosť, ale zároveň sa tematicky obracajú na staršiu literárnu tradíciu a folklór. Obaja autori si neskôr vytvorili vlastný, dobre rozpoznateľný rukopis.
Socha Poézia – Marína znázorňuje mladú ženu v štylizovaných letných šatách. V rukách drží látku (šatku) nariasenú do bohatých záhybov, čo postave dáva dynamiku. Tvár ženy je mierne natočená smerom k vstupnému priestoru do budovy. Vlasy má vzadu zopnuté do vrkoča a doplnené spleteným venčekom. Aj keď v staršej literatúre sa názov sochy uvádza ako Poézia, neskôr sa zaužíval názov Marína, prípadne spojenie oboch (podobne ako v prípade populárnej fontány na Šafárikovom námestí). Keďže pendantom tejto sochy na priečelí je Detvan od T. Bartfaya, obe sochy divákom evokujú poéziu Andrej Braxatorisa Sládkoviča a jeho najznámejšie básne Detvan a Marína.
Trochu netypickým materiálom oboch veľkorozmerných diel je odolná keramická hlina – terakota. Vďaka tomu vydržali takmer šesťdesiat rokov na fasáde v ako-tak zachovalom stave. Bez odbornej údržby však nemohli odolávať zvetrávaniu či mechanickým poškodeniam. Socha ženy mala už dávnejšie odlomený kus ruky a ďalšie poškodenia viditeľné aj z úrovne terénu. Hlavné mesto Bratislava ako vtedajší vlastník a zriaďovateľ dlhodobo zanedbávalo areál PKO, napriek jeho popularite a potenciálu lepšieho využitia v budúcnosti. Nakoniec, hoci za protestov kultúrnej verejnosti, situácia dospela k účelovému odpredaju areálu – najprv pozemkov, neskôr budov – developerom, ktorí v roku 2018 začali s búraním. Časť výtvarných diel, interiérového vybavenia a dizajnových prvkov z PKO sa ešte predtým podarilo zachrániť a uložiť v Múzeu mesta Bratislavy (MMB), Galérii mesta Bratislavy (GMB) a Slovenskom centre dizajnu (SCD). Dvojica sôch z fasády Estrádnej a spoločenskej haly PKO je deponovaná v Galérii mesta Bratislavy.
ZD
Stav výskumu k 30. 4. 2024.
