Výtvarne riešená dlaždica tematizuje telesnosť osoby umelca. Zachytáva obraz autora, ktorý je sprítomnený tromi zástupnými časťami svojho tela. Na povrchu nachádzame reliéfny odtlačok jeho tváre en face, resp. motív autoportrétu, ktorý je dnes už nečitateľný vinou zvetrania betónu. Naň zboku nadväzuje zväčšený odtlačok ucha. Zbierku fragmentov dotvára odutý tvar ruky, z ktorej v súčasnosti chýba ukazovák a viaceré kúsky sú odlomené. Kompozíciu ďalej dopĺňajú za sebou radené kruhovité perforácie usporiadané do dvoch radov. Dlaždica svojím formálnym stvárnením nadväzuje na Melišov autorský cyklus s názvom Hľadanie identity.
Dlaždica vznikla v roku 2001 pre sympoziálne podujatie vo verejnom priestore Pocta strednej Európe II. (Dlažba ako symbol križovatky). Pôvodný koncept tohto podujatia siaha až do osemdesiatych rokov. V rámci cyklu Archeologické pamiatky a súčasnosť sa v roku 1987 uskutočnila výstava motivovaná tematikou križovatiek, ktorú organizoval archeológ a kultúrny manažér Ladislav Snopko. V rámci nej vyzval sochárov a sochárky, aby vyhotovili bratislavskú dlažobnú kocku, ktorá sa po skončení výstavy osadí do mestskej dlažby. V zadaní zdôraznil, aby pri tvorbe vychádzali z vlastnej slobodnej tvorivej vôle. Hlavnou myšlienkou výstavy sa stala túžba po slobodnej Bratislave ako súčasti Európy v časoch prevládajúcej neslobody. Výstava bola podnetná pre mnohých zúčastnených „neoficiálnych“ umelcov, ktorí v tom čase nemohli verejne prezentovať svoju prácu. Samotná výstava sa uskutočnila, avšak osadenie diel sa nepodarilo zrealizovať.
To sa podarilo až v roku 2000, keď koncepciu projektu oživili vtedajší riaditeľ Galérie mesta Bratislavy Ivan Jančár v spolupráci s Ladislavom Snopkom. V kontexte vtedajšieho zahraničnopolitického smerovania krajiny a prebiehajúcich debát o vstupe Slovenska do Európskej únie sa téma pôvodného projektu stala opätovne aktuálnou. Dlažba sa mala stať trvalou symbolickou pripomienkou otvorenosti Bratislavy voči Európe. Každý rok na Deň Európy sa mali odhaliť v dlažbe nové diela.
V rámci štyroch ročníkov sa podarilo osadiť do dlažby tridsaťjeden diel smerom od vstupných brán Mirbachovho paláca, sídla GMB, až k fontáne Žena s krčahom. Na ulici pred GMB ako hlavným iniciátorom projektu tak vznikla rozsiahla exteriérová galéria. Pôvodne sa uvažovalo, že diela povedú až k bránam Pálffyho paláca na Panskej ulici, ktorý je rovnako sídlom GMB.
Napriek tomu, že sa diela umiestnili do pešej zóny, mnohé boli zničené pri prejazde vozidiel, zatiaľ čo na tých, ktoré sa zachovali, denne parkujú autá. Pôvodne mali všetky diela pozlátený štítok, na ktorom bolo uvedené meno autora/autorky. Tieto štítky sa prevažne nezachovali.
NB
Stav výskumu ku dňu 24. 06. 2025.
