V druhej polovici 60. rokov 20. storočia tvoril Pavol Tóth okrem jeho známejších sochárskych realizácií, v ktorých dominovalo archetypálne zobrazenie žien, aj sériu sôch-znakov vychádzajúcich z prísnej štylizácie a geometrickej redukcie prírodných foriem. Boli určené na výtvarné doriešenie sídlisk, sprítomňovali na sivých, nie príliš príťažlivých obytných zónach prírodné odkazy. Pavol Tóth v kompozíciách pre bratislavské sídliská pracoval s plošnosťou a znakovosťou. Mali tiež funkciu znakového a rozpoznávacieho systému, nielen výtvarne stvárniť prostredie. Unifikované budovy vyžadovali, aby sa obyvatelia vedeli v prostredí dobre orientovať, a preto sochy okrem estetickej funkcie spĺňali funkciu orientačných bodov či znakov.  

V kompozícii pre sídlisko Pošeň, vytvorenej zo zváraného hliníka, Tóth pracoval s prírodnými oblúkovitými formami lyrického vyznenia. Bohato členený vertikálny útvar konštruktívneho charakteru bol osadený do betónového podstavca stojaceho na trávnatej ploche. Celok pozostával z viacerých častí kvetu, ako blizna, kalich, okvetie. Zásadné bolo pôsobenie negatívnych objemov a mäkká modelácia s minimálnym použitím hmoty, ktorá pripomínala kresbu v priestore a zdôrazňovala lineárne kvality kompozície. 

Počas normalizácie odborno-politická komisia Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy nariadila premiestnenie sochy. Dodnes sa nepodarilo zistiť, kam ju osadili, a teda ani kde sa od roku 1976 nachádza.

VB

Stav výskumu k 12. 12. 2025.

Poloha diela je na mape vyznačená orientačne.