Zvonica od Andreja Rudavského bola vytvorená s cieľom výtvarne doriešiť sídlisko Pošeň, projektované architektonickým tímom z bývalého Štátneho projektového a typizačného ústavu (ŠPTÚ) v zložení Ľubomír Titl, Ferdinand Konček, Iľja Skoček st. a Ladislav Pinkalský.  

Socha mala zaujímavé a netradičné riešenie – išlo o závesnú kompozíciu, ktorú v dolnej časti tvorila kovová konštrukcia a vo výške umiestnený kosoštvorcový tvar, vytvorený zo štiepaných šindľov z červeného smreku. V spodnej časti mala centrálne umiestnený otvor. Svojou architektonickou formou a použitým materiálom pripomínala dedinskú zvonicu, ktorá kontrastovala s panelákovou unifikovanou zástavbou. Spodný profilovaný kovový podstavec evokoval slávnostnú bránu a horná časť strechu. K celkovému výtvarnému vyzneniu dobre prispieval aj kontrast kovu, geometrických tvarov a dreveného šindľového povrchu. Andrej Rudavský patril k Skupine Mikuláša Galandu, vo svojom modernom sochárskom programe sa okrem iného inšpiroval ľudovým umením a architektúrou. Svojou kompozíciou do betónového mesta preniesol duchovný rozmer prastarých tradícií.  

Sochu pôvodne navrhli a osadili ako súčasť detského ihriska. Na tomto mieste stála až do roku 1976, keď odborno-politická komisia Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy rozhodla, že po ideologickej stránke je nevhodná a do daného priestoru nezapadá, a premiestnili ju do areálu Železnej studničky v bratislavskom lesoparku. 

VB

Stav výskumu k 12. 12. 2025.

Poloha diela je na mape vyznačená orientačne.