Fontána od Pavla Mikšíka bola súčasťou výtvarného doriešenia Domu Revolučného odborového hnutia (Dom ROH; Istropolis), ktorý navrhol architektonický kolektív v zložení Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl. Architektonicko-urbanistický komplex s názvom Dom odborov, techniky a kultúry pozostával z viacerých vzájomne prepojených stavieb a bol koncipovaný ako významné spoločenské, politické a kultúrne centrum Bratislavy. Jeho podoba a funkcia odrážali dobové predstavy socialistickej ideológie o kolektívnom až masovom trávení voľného času a organizovaní spoločenského života. K ďalším spolupracujúcim na výtvarných dielach pre exteriér a interiér komplexu patrili: L. Čisárik, M. Dobeš, O. Fintora, L. Gandl, K. Gandlová, M. Jakabčic, J. Jankovič, A. Klimo, M. Korkošová, J. Marth, J. Nemčík, A. Rudavský, M. Skočková, E. Trachtová, J. Vachálek, I. Vanek, A. Vika vrátane architektov projektu.
Rozsiahly komplex vznikal postupne v niekoľkých etapách. V roku 1968 bola dokončená organizačná budova, v roku 1971 Dom techniky, v roku 1974 Dom detí a mládeže a v roku 1975 klubová časť. V rokoch 1976 – 1980 prebiehala výstavba Domu Revolučného odborového hnutia a zároveň rozšírenie sálových priestorov, ktoré mali v budúcnosti slúžiť na konanie zjazdov a kongresov. Ich vybudovanie súviselo s pripravovaným zjazdom KSS (Komunistickej strany Slovenska), ktorý si vyžadoval reprezentatívne priestory vybavené zodpovedajúcou technickou infraštruktúrou: „...a Bratislave dať kultúrno-spoločenské zariadenie na vysokej úrovni, ktoré mestu doteraz chýbalo.“
Fontána bola situovaná na zadnom nádvorí Domu ROH, v priestore, ktorý bol z hľadiska jeho významu a využitia menej reprezentatívny a zostával skôr v úzadí celého komplexu. Napriek tomu, že nemala monumentálnu mierku, svojím výtvarným pôsobením sa stala vizuálnou dominantou priestoru a vytvárala pôsobivý kontrapunkt k strohej, geometricky koncipovanej architektúre. Obklopená trávnatou plochou bola umiestnená mierne mimo osi centrálneho priestoru, čím jej kompozícia získavala prirodzenejší charakter.
Významným zdrojom inšpirácie pre Pavla Mikšíka bol prírodný svet. Pri návrhu fontány vychádzal z tvaru kvetu púpavy, ktorý pretavil do elegantnej a nápaditej geometrickej podoby. Základ kompozície tvoria dve väčšie gule umiestnené na sebe, z ktorých dynamicky vyrastajú tyčové prvky zakončené menšími guľôčkami. Celok vďaka tomu pôsobí mimoriadne hravo a živo.
Ako materiál si autor vybral vysokoleštenú nehrdzavejúcu oceľ. Jej precízne spracovanie odkazuje na estetiku neokonštruktivizmu a geometrickej abstrakcie. Zrkadlový povrch s bohatou štruktúrou zároveň zachytával odrazy okolia, čím fontána priamo zapájala svoj priestor do celkového výtvarného účinku. Kovový objekt stál v centre kruhového bazéna, ktorého vnútro zdobila mozaika od výtvarníka Imricha Vaneka.
Pavol Mikšík patrí k najvýznamnejším slovenským špecialistom na tvorbu fontán a ich navrhovanie vnímal ako svoj celoživotný autorský program. Vodu nepoužíva len ako doplnok – tvorí autentickú a živú súčasť výtvarného diela. Skonštruovať zložité vodné dielo v obmedzených podmienkach socialistického hospodárstva pritom predstavovalo mimoriadne náročnú technickú výzvu.
V roku 2022 developerská spoločnosť Immocap pristúpila k asanácii Istropolisu napriek jeho architektonickej a historickej hodnote v súvislosti s plánovanou výstavbou nového komplexu. Výtvarné diela podľa vyjadrenia developerskej spoločnosti boli deinštalované a deponované, a mali by byť v budúcnosti opätovne začlenené do nového komplexu.
VB
Stav výskumu k 31. 08. 2026.
Poloha diela je na mape vyznačená orientačne.