Reliéfna vitráž od Milana Dobeša bola súčasťou výtvarného doriešenia Domu Revolučného odborového hnutia (Dom ROH; Istropolis), ktorý navrhol architektonický kolektív v zložení Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl. Architektonicko-urbanistický komplex s názvom Dom odborov, techniky a kultúry pozostával z viacerých vzájomne prepojených stavieb a bol koncipovaný ako významné spoločenské, politické a kultúrne centrum Bratislavy. Jeho podoba a funkcia odrážali dobové predstavy socialistickej ideológie o kolektívnom až masovom trávení voľného času a organizovaní spoločenského života. K ďalším spolupracujúcim na výtvarných dielach pre exteriér a interiér komplexu patrili: L. Čisárik, P. Mikšík, O. Fintora, L. Gandl, K. Gandlová, M. Jakabčic, J. Jankovič, A. Klimo, M. Korkošová, J. Marth, J. Nemčík, A. Rudavský, M. Skočková, E. Trachtová, J. Vachálek, I. Vanek, A. Vika vrátane architektov projektu.
Rozsiahly komplex vznikal postupne v niekoľkých etapách. V roku 1968 bola dokončená organizačná budova, v roku 1971 Dom techniky, v roku 1974 Dom detí a mládeže a v roku 1975 klubová časť. V rokoch 1976 – 1980 prebiehala výstavba Domu Revolučného odborového hnutia a zároveň rozšírenie sálových priestorov, ktoré mali v budúcnosti slúžiť na konanie zjazdov a kongresov. Ich vybudovanie súviselo s pripravovaným zjazdom KSS (Komunistickej strany Slovenska), ktorý si vyžadoval reprezentatívne priestory vybavené zodpovedajúcou technickou infraštruktúrou: „...a Bratislave dať kultúrno-spoločenské zariadenie na vysokej úrovni, ktoré mestu doteraz chýbalo.“
V interiéri budovy bolo rozmiestnených niekoľko veľkoryso komponovaných výtvarných diel, ktoré boli situované v rozsiahlom priestore vo vzájomnej vzdialenosti. Reliéfna vitráž sa nachádzala na podeste schodiska a svojou výraznou farebnosťou a svetelnosťou dotvárala atmosféru puristicky a moderne koncipovanej architektúry. Svojím charakterom mohla evokovať aj katedrálové vitráže sakrálnych priestorov, v ktorých svetlo a farba zohrávajú významnú úlohu pri vytváraní duchovnej atmosféry – o to paradoxnejšie v kontexte stavby, ktorá mala reprezentovať ideológiu kolektivizmu komunistického režimu potláčajúceho slobodu vierovyznania.
Dobešovým cieľom bolo sprostredkovať predstavu života a pohybu, ktorú dosahoval prostredníctvom optických a svetelných variácií charakteristických pre jeho program dynamického konštruktivizmu. Statický nízky reliéf z plastických hmôt vnášal do strohého interiéru takmer magický prvok. V závislosti od intenzity a uhla dopadajúceho denného svetla z exteriéru vytváral na okolitých architektonických prvkoch premenlivé svetelno-farebné obrazce. Dielo tak nepôsobilo ako nemenný objekt, ale v priebehu dňa sa opticky menilo, pulzovalo a reagovalo na premenlivé svetelné podmienky. K slávnostnej atmosfére prispieval aj nástup návštevníka širokým schodiskom, ktorý vytváral pôsobivý efekt postupného odhaľovania reliéfnej kompozície. Tá pozostávala z červených a žltých obdĺžnikov usporiadaných do nepravidelne rozložených vertikálnych tvarov položených na čiernom podklade, pričom v jeho centre prevládali žlté farebné tóny, takmer ako mystické svetlo.
Dobeš pristupoval ku kreovaniu svojich technicky náročných realizácií – či už komorných, galerijných diel alebo monumentálnych realizácií v architektúre – s mimoriadnou precíznosťou. Pri reliéfnych vitrážach, ktoré vytvoril aj pre ďalšie interiéry na Slovensku, si napríklad vo vlastnom dome, na medziposchodí, umiestnil rozmerovo menšiu vitráž z rovnakého materiálu. Umožňovala mu sledovať a v priebehu dňa skúmať premenlivé svetelné efekty a overovať ich pôsobenie v závislosti od meniacej sa intenzity denného svetla.
V roku 2022 developerská spoločnosť Immocap pristúpila k asanácii Istropolisu napriek jeho architektonickej a historickej hodnote v súvislosti s plánovanou výstavbou nového komplexu. Výtvarné diela boli podľa vyjadrenia developerskej spoločnosti deinštalované a deponované, a mali by byť v budúcnosti opätovne začlenené do nového komplexu.
VB
Stav výskumu k 31. 08. 2026.
Poloha diela je na mape vyznačená orientačne.