Plastika štylizovaného kľačiaceho ženského aktu bola pôvodne koncipovaná ako súčasť fontány s poetickým názvom Človek a vesmír. Fontána mala pozostávať z vodnej plochy rozdelenej na dve nerovnako veľké časti lávkou. Do väčšej časti mala byť osadená socha kľačiaceho dievčaťa, ktoré hľadí do neznáma (vesmíru), v menšej, oproti figúre, mal byť 5 metrov vysoký oceľový kužeľ, ktorý mal navodzovať pocit nekonečnej diaľky.

Fontána sa nakoniec z neznámych príčin nerealizovala. Na tri stupňovito uložené žulové bloky sochár v roku 1990 osadil sochu dievčaťa, na miesto kužeľa bol symbolicky položený ďalší žulový blok, koncipovaný ako sedadlo pre okoloidúcich. Žulové bloky pochádzajú z dunajského Mosta generála M. R. Štefánika (1890 – 1919 Most Františka Jozefa) zničeného v roku 1945.

Fontána mala dotvárať vyústenie pešieho ťahu na Krásnohorskej ulici smerujúceho k plánovanej stanici bratislavskej rýchlodráhy. Toto dielo malo byť dominantou východo-západnej komunikačnej osi, ktorá mala byť napojená na terasy domov na dnešnej Jasovskej ulici a na stanicu rýchlodráhy. Architektom sídliska Lúky VII, ktorý sa podieľal aj na návrhu fontány, bol Karol Ružek. V súčasnosti sa však komorne pôsobiaca socha stráca v bujnej vegetácii. Napriek tomu však nestráca ľudskú mierku a pôsobí civilne a prívetivo.

Jednu z kľúčových mytologém Havrillovej rozmanitej tvorby, ktorú programovo rozvíja v dlhodobých cykloch, predstavuje skúmanie napätia medzi princípmi jin (ženský, pasívny prvok) a jang (mužský, aktívny prvok). Aj fontánu v Petržalke je možné považovať za (jednu z mnohých) variant tohto výskumu. Havrilla nebol klasickým príkladom umelca – monumentalistu, ktorý sám alebo s tímom spolupracovníkov realizoval množstvo verejných objednávok. Pohyboval sa skôr na okraji neoficiálnej scény a v roku 1973, na vrchole normalizácie, dokonca vystúpil zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov (ako jediný v celých jeho dejinách). V Havrillovej tvorbe má plastika osobitné miesto. Ide o jedinú realizáciu z množstva fontán, ktoré navrhol v období 1970 – 1984. Aj s bronzom pracoval len výnimočne a výnimočné sú aj jeho realizácie vo verejných priestoroch (aj keď vo virtuálnom svete sa návrhmi sochárskych diel pre verejné priestory intenzívne zaoberá). Tematika sci-fi i zvláštne, takmer mimozemsky pôsobiace nehmotné feminínne bytosti sa v Havrillovej tvorbe objavujú od konca 60. rokov 20. storočia a sú pre ikonografiu jeho individuálnej mytológie charakteristické.

Prvé verzie plastiky autor vytvoril už v roku 1966. Rotujúci dutý tvar symbolizujúci oblak, ktorý mal pôvodne ukončovať kužeľ fontány, autor preniesol na hlavu dievčaťa. Pripomína nimbus (pôvodne bol vyleštený) a ešte viac zdôrazňuje mimoterestriálnu existenciu dievčaťa, ktoré aj vďaka jogovej polohe (ásane) pôsobí meditatívne. Jednotlivé časti postavy (kolená, ramená) boli pôvodne vyleštené.

PK

Stav výskumu ku dňu 6. 8. 2024.