Sochu Alexandra Trizuljaka mesto v spolupráci s autorom osadilo na Hodžovom námestí (bývalom Mierovom námestí) v júli roku 1967 pri príležitosti konania medzinárodného Stretnutia urbanistov, ktoré nadväzovalo na IX. svetový kongres UIA v Prahe. Podľa slovenskej tlačovej agentúry sa na stretnutí zúčastnilo do 500 urbanistov z Československa a vyše 300 delegátov a hostí z 31 krajín sveta. Na programe stretnutia boli témy: Rozvoj miest a urbanizácie a Problémy miest zajtrajška. Pri tejto príležitosti sa centrum Bratislavy premenilo viacerými sochárskymi intervenciami, prevažne dočasného trvania, napríklad na Námestí slobody (bývalé Gottwaldovo námestie) nainštalovali šamotové objekty od Eugénie Lugsovej, ďalej v parku na Poštovej ulici pripravili výstavu Centrálna mestská oblasť, kde vystavili monumentálnejšie dielo Andreja Rudavského.
Trizuljak kompozíciu vytvoril v sérii viacerých variácií v roku 1967 na nultom ročníku (predsympóziu) Medzinárodného sympózia v kove v Košiciach, ktoré inicioval a založil spolu s ďalšími slovenskými sochármi. Z dvoch vedľa seba vertikálne stojacich oceľových lisovaných pásov vytvaroval ohýbaním a spájaním konštruktívnu skladbu tak, že tvorili negatívne objemy kosoštvorcov. Zvlnením kriviek a opakovaním motívu pôsobila ako vzdušná konštrukcia, vo vrchole končiaca otvorenou, nedokončenou formou. Dielo odkazovalo na známy artefakt od Constatina Brancusiho Nekonečný stĺp, Trizuljak ho za pomoci industriálneho materiálu a negatívnych objemov autorsky interpretoval, pričom zdôraznil imateriálne hodnoty a vstup okolitého priestoru do hmotne subtílnej sochy.
Variácia na nekonečno od Alexandra Trizuljaka zostala na námestí až do rozhodnutia politicko-výtvarnej komisie Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy, podľa ktorého musela byť v roku 1976 z ideologických dôvodov odstránená. Podľa informácií jeho syna Alexandra Trizuljaka sa ju napriek tomu, že bola z mimoriadne odolného materiálu, nepodarilo zachrániť.
VB
Stav výskumu k 12. 12. 2025.
Poloha diela je na mape vyznačená orientačne.
