Plastika sa nachádza na malom verejnom priestranstve približne trojuholníkového pôdorysu, kde vznikla oddychová zóna s lavičkami, detským ihriskom a budovou samoobsluhy medzi panelákmi. Priestor je na západe ohraničený Chorvátskym ramenom, na severe cestnou komunikáciou, východnú stranu uzatvárajú paneláky. V tesnej blízkosti panelákov je umiestnené súsošie J. V. Hučka, oproti vchodu do samoobsluhy. Celý priestor je rozdelený sústavou priečnych i rovnobežných nízkych múrov zo šalovaného betónu bez povrchovej úpravy. Surovo pôsobiace múry vydeľujú časť určenú pre detské ihrisko a navádzajú smerom ku vchodu do predajne. Plocha je rozdelená kaskádou, povrch tvoria typizované betónové panely, časť je asfaltová, časť má zatrávnený terén. Priestor evokuje betónovú záhradu.
Figurálne súsošie Pieseň mladosti tvorí dvojica sediacich odetých ženských postáv zachytených v mierne nadživotnej veľkosti. Postava na pravej strane sedí s pokrčenými nohami na jednoduchej nízkej lavici, jednu ruku má pripaženú, druhú položenú na stehne, hlavu má mierne zaklonenú, hlava aj trup sa otáčajú v nepatrnom špirálovitom pohybe. Druhá figúra je vo výraznejšom pohybe. V lakťoch pokrčené ruky zdvíha smerom hore, k dozadu zaklonenej hlave, dlaňami sa dotýka tváre. Aj jej dolné končatiny zachytávajú výraznejší pohyb, akoby sa celá postava mala práve vztýčiť. Obe figúry predstavujú jeden vizuálny typ bez výraznejších individuálnych čŕt – dobový ideál mladého dievčaťa a mladosti rozšírený od 60. rokov 20. storočia. Mierne geometricky štylizované, blokové, ale v podstate realistické formy oboch postáv súvisia s materiálom, z ktorého je socha vytesaná. Ide o monolitický blok vračanského vápenca (v sochárskom žargóne bol skrátene označovaný ako vračan), ktorý sa ťažil v Bulharsku a medzi sochármi vo vtedajšom Československu bol veľmi populárny (bol ľahko opracovateľný a pomerne lacný). Tento druh hrubozrnného vápenca však neumožňuje zachytiť a jemnejšie rozpracovať detaily. Aj J. V. Hučko mal s týmto materiálom bohaté skúsenosti a tesal z neho viaceré svoje diela (i diela pre iných sochárov, čo tiež patrilo k bežnej súdobej praxi).
Pre Hučkove figurálne práce je typický kultivovaný, nevtieravý civilizmus i istý lyrizmus prejavujúci sa najmä vo výrazoch tváre a gestách. Pieseň mladosti štýlovo i tematicky úzko súvisí so súsoším Rodina zo začiatku 80. rokov 20. storočia v parčíku medzi Osuského a Hrobákovou ulicou, aj s inými podobnými Hučkovými dielami (napr. Matka s deťmi na Mokrohájskej ulici alebo súsošie Rodina v Partizánskom). Postavy Piesne mladosti však vykazujú väčšiu priestorovú aktivitu a predstavujú uvoľnenie tradičnej, sochárom opakovanej schémy. J. V. Hučko sa tu pokúsil výraznejšie narušiť blokový, monolitický charakter, daný do veľkej miery použitým kameňom.
Aj keď je súsošie vhodne zakomponované do priestoru a aj tematicky súviselo s jeho pôvodným účelom, na danom mieste pomerne zaniká. Pravdepodobne aj preto autor s architektmi plastiku ešte umiestnili na nízky oceľobetónový hranolový sokel, ktorý je však značne menší ako neurčitý hladký terén, z ktorého figúry vyrastajú. Sokel súsošie vyzdvihol spôsobom, ktorý evokuje určitú nestabilitu. Priestor je čiastočne upravený výsadbou (sčasti udržiavanou), avšak z veľkej časti pôsobí zanedbane a nevľúdne. Ihrisko v súčasnosti nespĺňa požadované bezpečnostné štandardy a oficiálne sa nepoužíva. Betónové skruže, ktoré evokujú stavenisko a slúžili ako preliezky, natreté výraznými olejovými farbami, patria k bizarným pozostatkom minulosti a priestor ešte viac narušujú. Aj krikľavý reklamný vizuál blízkej obchodnej siete a farebná zateplená fasáda paneláku (pôvodne bola šedá), ktorá zásadne definuje pozadie plastiky, prispievajú k tomu, že výraz a vyznenie plastiky sú potlačené.
PK
Stav výskumu ku dňu 30. 11. 2024.
